Aký genetický vzorec nám naše prababky a babky votkali do tiel? Sme iné a ony vinné? O čom chceli a o čom mohli rozprávať?
Performatívny koncert troch tanečníkov a jednej hudobníčky, ktorý konfrontuje ženskú súčasnú skúsenosť /skľúčenosť/ s obavami a snami našich babičiek. Ako veľmi vzdialené sú tieto dva svety, dá sa cez denník či fotku babičky odhaliť to, čo sa z rodu zapísalo do súčasnej ženy, dá sa vystúpiť z línie tradične zdieľaných smútkov či obáv bez pohŕdania alebo zabúdania?
***
Nasledujúce hodnotenia k predstaveniu vznikli v rámci projektu Tanečná sezóna 2018/2019 – celoslovenský projekt analýz predstavení súčasného tanca a diskusií, ktorý z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
O predstavení diskutovali: Michaela Pašteková, Marek Godovič, Katarína Cvečková, Jitka Pavlišová
Michaela
Pri tomto projekte performerov Evy Priečkovej, Petra Šavela, Barbory Janákovej, a hudobníčky Katky Málikovej, ktoré je otvorenou formou pre všetkých zúčastnených – by som použila skôr termín udalosť ako predstavenie; udalosť, ktorá prebieha, vždy je iná v tom „tu a teraz“. Miestami mi to pripomínalo až inštaláciu – pohybovo-zvukovú. Preto som sa od začiatku zamýšľala nad tým, čo je materiál, s ktorým pracuje, či je to telo, zvuk, alebo niečo nehmotné – tradícia, spomienka. Aj v hudbe, aj v celej udalosti dochádza k vrstveniu, už aj rozmanitosťou materiálu, ktorý sa využíva – texty, fotografie, objekty, kusy odevu... k prelínaniu slova, spevu, kvílenia. Prelínanie súčasného s klasickým obsahovalo referencie na fotografie, alebo aj fyzickú realitu minulosti (pohrávanie sa s ľudovými motívmi, pohybom, ktorý evokoval napríklad pranie v potoku), prekrývanie starého novým.
Na začiatku vstupujeme do akéhosi chaosu, neporiadku, čiže vyvoláva to najprv chuť zorientovať sa v tom všetkom. Chvíľami ma to desí, tá nemožnosť v presile prvkov sa chytiť nite, ale občas ma to aj baví, najmä keď telá medzi sebou začínajú komunikovať a keď začnú medzi sebou vytvárať niečo ako sošné inštalácie. Často sa dialo viac vecí súčasne. Občas, keď sa mi zdá, že som objavila jemnú naratívnu linku, opäť sa naruší.
Kládla som si však otázku – komu je toto dielo určené? Viem ako diváčka túto ich špecifickú skúsenosť, ktorú vlastne nezdieľam, uchopiť pre seba? Forma bola jednoznačne otvorená, zdieľna voči prítomnosti divákov v priestore (tanečníci nám ukazujú fotky, otáčajú sa na nás), ale napriek tomu sú do seba skôr uzavretí, preto projekt pôsobil viac ako výskum, intenzívny a dôležitý najmä pre zúčastnených performerov. Nám iba ukázali výsledky absolvovaného procesu.
Áno, žiadalo si to ešte väčšiu slobodu pre diváka, aby sa sám usadil, sám volil to, čo chce zažívať, napríklad tak ako to je v Kolektívnej rekreácii. Lebo hoci tematicky to bolo inde tieto dva projekty sa pokúšajú o podobné – a potrebujú nájsť spôsob, ako diváka viac vtiahnuť, aby to nezostalo iba vo forme súkromného rituálu samotných performerov.
Otázne ešte pre mňa ostalo, či pri tomto projekte nebol koncept až príliš široký, umožňoval priveľmi voľné interpretovanie, dával priveľa slobody.
Marek
Ja som si to nazval performatívny koncert, v ktorom je cítiť nostalgiu alebo sentiment voči niečomu z minulosti - kultúre, identite, akoby si kládli otázku, čo nám z toho zostalo. Opierajú sa silno o spevy, ktoré nám vystupujú ako spôsob citovejšieho komunikovania minulosti, a zároveň sú tie spevy aj niečo, čo nesieme v sebe, ako klíčok toho minulého, vychádzajú z nás, hoci nás už prakticky nič neviaže k minulosti. K tomu pridávali súčasné prvky, hudobné sample, rytmizovanie. Takže prechádzajú od ľudových motívov k oživovaniu rôznych hlasov, u Petra Šavela napríklad akoby až starootcovský hlas, a teda celé som to vnímal tak, ako to označujú v názve, ako hľadanie nejakej nite. Ale tá nevedie k niečomu jasnému, skôr je to o tom, že máme len úlomky, nejakú tu fotečku babičky, nejakú predstavu, ale my nie sme ako ony, hľadáme seba z pohľadu prítomnosti, chceme sa ukotviť v minulosti, alebo v tom, čo nám po minulosti zostalo, ale tie dva obrazy k sebe nesedia.
Spojenie týchto troch tanečníkov však bolo veľmi osviežujúce a pre tento projekt veľmi dobré.
Ak to vnímam ako performatívny koncert, tak znovu viac integrujúca hra s divákom v priestore by možno viac podporila pocit, že som vstúpil do niečiho domu a môžem zažiť kus jeho tradície. Ale keďže to vnímam ako koncert, a tým kľúčom čítam aj pohybové uchopenie, čiže že ide skôr o prvky, ktoré nasledujú po sebe, inak lúštim to, o čom to celé je a mne teda osobne nevadilo, že som sedel klasicky v hľadisku.
Katarína
Fascinujúce bolo prepojenie tejto trojice performerov s Katarínou Málikovou. Videla som predtým aj jej koncerty, mali v sebe performatívnosť, navyše v jej tvorbe je obsiahnutá snaha spracovať ľudové motívy veľmi voľne, zo súčasnej perspektívy, aj jej prejav aj kostým má vždy niečo performatívne.
Tu som preto bola prekvapená, že ako málo stačí a celkom sa zmení povaha spolupráce – na nahrávke z premiéry bolo vidno ako hudobníčka reaguje aj fyzicky, prežívaním, na javisku bola umiestnená centrálnejšie, dokonca sa aj pridávala k niektorým akciám, kým na repríze, ktorú som videla naživo, bola omnoho menej performatívne zapojená, na scéne bola až upozadená a zmenila sa skôr na hudobníčku na javisku než spoluperformerkou v predstavení.
Takto zvolená voľná štruktúra diela okrem toho otvára aj otázku, ako sa má k nemu postaviť divák, ako ho má čítať, lebo na jednej strane je konfrontovaný s veľmi konkrétnymi objektami, fotografiami, textami, ale na druhej strane, pohybové obrazy sú skôr abstraktné, tému z nich iba tušíme, rovnako aj emócie, až sa to následne mení na akési pohybové inštalácie, v ktorých sa ich telá stávajú objektami v priestore.
A tu by som projekt dala do súvisu s iným projektom – Kolektívna rekreácia, ktorý tiež ako koncept počítal so zapájaním vlastnej imaginácie divákov, prúdením spomienok, ale pre mňa možno na začiatku nastoľoval jasnejšie pravidlá a tak som rýchlejšie prijala hru. Atmosféra sa mi zdá pri takomto projekte veľmi dôležitá, to ak sa na ňu naladím predurčí, či mám potom potrebu zapodievať sa tým všetkým, či viem objaviť všetky významy. Zastavila by som sa ešte aj pri téme priestoru – pri Kolektívnej rekreácii bol priestor organizovaný tak aby podporil postupy a obsah – tu bolo pre mňa prekážkou, že ma vyčlenili, že striktne zadefinovali javisko a hľadisko a tým som zostala mimo diania. Aj keby som nemala potrebu sa zapojiť do toho, čo sa deje na javisku, mohla by som sa cítiť viac integrovaná, keby som si sama mohla zvoliť miesto, kam sa chcem usadiť, a čo chcem z toho vnímať.
Keby bola aj po tejto stránke ponuknutá sloboda vo vnímaní, že si sama vyberám, čo sledujem, mám dojem, že by bola podporená zdieľnosť projektu.
Jitka
Jelikož jsem to viděla z videa, ke kterému byla i anotace, přečetla jsem si zde hned i o záměru věnovat se zkoumání genetiky, překrývání se generací skrze geny a vytváření vrstvení genů. To určilo způsob, jak jsem představení následně vnímala. Je otázkou, zda právě tato skutečnost příliš nepředdefinovala to, jak jsem si následně dílo interpretovala.
Co mi přišlo skvělé, je hudební mixáž, která vznikala vrstvením, opakováním, nabalováním, a která vytvářela princip projevující se i v dalších rovinách a zejména těch pohybových. Tady se mi zdá velmi super funkční, že obsah se rovná forma, že to, o čem to mělo vypovídat, jsem spatřovala jak v tom hudebním, a následně i pohybovém principu, to jak se vzájemně prolínaly, zápasily, kdo zvítězí – jako ty geny, které chtějí zvítězit, velice často jsem tam viděla skřeta, který jako by byl z jiného světa, jakýsi starý, který má vliv na dvě dívky, což bylo i principem, při němž vznikalo něco nového, určité mixování těch hybridních forem.
Otázkou je proto pro mě, do jaké míry je schopnost číst toto představení zakotvena v nutnosti poznat záměr, pročíst si anotaci dopředu.
Otevřenost intepretace je možná trochu pokrytectvím, a v tomto ohledu mluvím spíše všeobecně než čistě o tomto představení – to když představení může evokovat téměř cokoliv a já si pak ale přečtu anotaci a vidím, že je to náhle všechno velice konkrétní a tematicky ukotvené.
Pro mě je to celkově velká otázka – ten rozpor cesty díla od tvůrců k divákům, kdy jediným klíčem, jak se dostat k podstatě díla, je de facto ona anotace, s tím bojuji velmi silně zejména ve všech konceptuálních projevech tance.
